Slovenská medzivojnová poézia I.

Spoločensko-historické pozadie

• 28. október 1918 – vznik ČSR po rozpade Rakúsko-Uhorska
• koniec maďarského útlaku
• parlamentná demokracia, všeobecné volebné právo
• zvýšenie vzdelanosti
• emancipácia žien
• zmenil sa životný štýl
• 20. roky 20. storočia – obdobie hospodárskeho rozmachu, kultúrnej slobody, optimizmu
• 30. roky 20. storočia – hospodárska kríza, narastanie fašizmu, predzvesť 2. svetovej vojny
• priaznivejšie podmienky pre kultúrny rozvoj Slovákov
• slovenskí výtvarníci: Martin Benka, Janko Alexy, Miloš Alexander Bazovský, Ľudovít Fulla, Mikuláš Galanda
• mnohí slovenskí umelci študovali a pôsobili v Prahe a v Paríži, kde boli priamo v kontakte s európskou umeleckou špičkou – vplyv avantgárd na domáce tradície
• v architektúre sa objavuje štýl, ktorý sa vyznačuje maximálnou strohosťou a funkčnosťou stavieb, nazývaný (zakladateľ: ), jeho znakmi sú jednoduché geometrické tvary, rovné strechy, veľké sklenené plochy, absencia ozdôb, dôraz na účel a funkciu stavby
• svetoznámou brnenskou medzivojnovou stavbou je Vila Tugendhat

Národné a kultúrne inštitúcie

• 1919 – Univerzita Komenského v Bratislave, 4 fakulty:
• 1920 – v Bratislave – profesionálne divadlo
• obnovená činnosť slovenskej v Martine
• vydávanie časopisov: Slovenské pohľady, Prúdy, Živena, Tvorba, Elán, Vatra, DAV
• čulý život kaviarní – kaviarne sa stali centrami kultúrneho a literárneho života, miestami stretávania umelcov, novinárov a intelektuálov

Diferencovanie poézie

• pred rokom 1918 – dvojprúdový proces: realisti a SLM (Slovenská literárna moderna)
• po roku 1918 – mnohoprúdový proces, pluralita názorov, mnohé skupiny, -izmy

Spoločné označenie provizórnym termínom „medzivojnová literatúra". Rozdelenie:

• staršia generácia – – P. O. Hviezdoslav + SLM – Ivan
• prechodná generácia – medzigenerácia – M. Rázus, Š. Krčméry
• poprevratová generácia (prevrat = vznik ČSR, zánik R-U)

R. 1924 – Zborník mladej slovenskej literatúry – redigoval ho J. Smrek, nastupuje nová, mladá generácia autorov, v literatúre funguje viac prúdov, smerov:

• novosymbolizmus – Emil Boleslav , čiastočne tvorba J. Smreka
• – Ján Smrek
• proletárska poézia – (1924) – Daniel Okáli, Andrej Siracký, Vladimír Clementis + J. Poničan, L. Novomeský
• moderna – Rudolf Dilong, Ján Haranta, Janko Silan, P. Gašparovič Hlbina
• nadrealizmus – Rudolf Fabry, Štefan Žáry, Vladimír Reisel
• generácia 44 – básnici

Novosymbolizmus

Učebnica Literatúra III., str. 66 – prečítať a doplniť info k neosymbolizmu a E. B. Lukáčovi.

• v 20. a 30. rokoch 20. storočia sa ohlásila druhá vlna symbolizmu, známa ako či
• podnety: domáce zdroje – symbolisti: I. Krasko (zbierky: et , Verše)
• vonkajšie literárne a filozofické vplyvy – najmä francúzska literatúra
• povojnový symbolizmus si zachoval typické témy: , , ale po prežitej vojne sa vystupňoval , básnikov „ pocit života", skepsa
• v tvorbe Lukáča sa prejavuje prvkami (z lat. dolor = , ) – stredné meno: Boleslav
• predstaviteľov spája generačné povedomie – potreba nového spôsobu básnickej tvorby
• preferovanie: individualizmu, subjektivizmu
• báseň je sebavyjadrením, (E. B. Lukáč – b. zbierka Spoveď)
• častá fragmentálnosť – vnútorného pocitu
• používané symboly – pomenovanie skutočnosti
• uvedomujú si, že sú (básnici) si poplatní len sebe, nie – sebauvedomovanie

Emil Boleslav Lukáč

I za vás trpím,
za všetkých, ktorí klesajú, sú mdlí a biedni ľudia,
za všetkých, ktorých ukrižujú, i za tých, ktorí lúpia,
za všetkých, ktorí zmierajú, i za tých, čo sa nikdy neprebudia.

Emil Boleslav Lukáč

• poeta doctus – „básnik "
• temné, hlboké tóny (Boleslav), tragika,
• smútok a dezilúzia v jeho diele pramenia v rozpore medzi ideálmi a realitou, ale aj v osobnej situácii:
• vyjadrovanie v protikladoch a paradoxoch
• sklon k dolorizmu, poézia postojov
• študoval na evanjelickej fakulte a súčasne na fakulte UK v Bratislave, na univerzitách v a
• pôsobil ako , bol činný aj v politickom živote

Tvorba – básnické zbierky

– básnická zbierka (1922), prevažujú prvky nedôverčivosti, odhaľuje zážitky z detstva a dospievania, má sklon vyjadrovať sa v protikladoch, prevládajú motívy smútku a bolesti (typické pre symbolizmus) vyplývajúcich z vlastných životných skúseností.

– básnická zbierka, vznikla v čase, keď študoval v . Prežíva pocit stratenosti v cudzom meste, túži po domove. V zbierke, ako to naznačuje i jej názov, konfrontuje domov a svet, mesto a dedinu, rodný kraj – cudzina. Vyzdvihuje pozitívne hodnoty domova.

Báseň Hnus (Taedium urbis) – porovnáva a rodný kraj, všetko, čo je doma, mu je milšie, vyznáva sa z pocitov v meste, v zbierke využíva cudzie slová, prívlastky, personifikácie, touto zbierkou si vyslúžil prezývku POETA DOCTUS (básnik ).

Taedium urbis – rozbor básne

Bohatstvá veľkomesta, zlatisté strechy dómov,
ich rozkoš, mam a jed, ich sláva, sprzna, slasť,
všetko to cudzie mi, je inde moja vlasť,
tam medzi bralami môj čarokrásny domov.

Tu každá myšlienka je zakrnelou, chromou;
doma je milejšou i najskromnejšia chrasť.
Tu všetko ubité a nemôže nič rásť,
len hukot odporný čuť veľkých hipodrómov.

Ó, hory zelené, ó, dobrý, rodný údol,
na malých chatrčiach ten milý modrý kúdol,
tie mäkké sonáty, ktorými vietor húdol.

Ó, ľudia ako vosk, nie nepriatelia – vlci,
v ich krotkých pohľadoch slavianska láska blčí.
Ó, ty môj krásny kraj. Tak milujem ho. Mlčí.

Emil Boleslav Lukáč — Taedium urbis

O láske – básnická zbierka, je venovaná motívom. Pre Lukáča bolo charakteristické, že si všímal najmä p, protirečenia a k. Zdalo sa mu – a naznačil to i názvom zbierky, že aj láska je plná r a paradoxov. Lásku vnímal ako protikladnú hru citov a rozumu, plnú bolestí, pochybností.

Báseň Paradoxon – lásku chápe ako problematický cit, je plná zábran, prekážok, uvažuje, či je láska stály cit.

Báseň Večná parabola – básnik neverí v čistú, úprimnú lásku, cíti tu protiklad zmyslu a intelektu, skeptický postoj k láske.

Nesmiem byť šťastný, .

E. B. Lukáč — citát (Učebnica Literatúra III, str. 66)

Vitalizmus

Učebnica Literatúra III., str. 67 – doplňte charakteristiku vitalizmu.

• myšlienkový prúd, ktorý presadzuje a nazeranie na svet
• bol bezprostrednou reakciou na ľudí počas prvej svetovej vojny, na očakávaný mier a obnovu zničených
• autori nevystúpili ako skupina či škola, nemali spoločný
• názov vychádza z latinského slova vita =
• súvisí s myšlienkou Henriho , že základom života je élan vital = životná , sila, hybnou silou sveta je schopnosť žiť a tvoriť (budovať, stavať, hrať sa…)
• človek 20. storočia je očarený , krásu života vníma všetkými zmyslami –
• najčastejšie vitalistické témy boli: mier, mladosť, krása, láska, priateľstvo, život…
• básnický jazyk vitalistov je „", hovorový, často s nárečovými prvkami
• verš nemusí byť viazaný pravidlami – voľný verš
• experimentuje sa s grafickým usporiadaním veršov (napr. usporiadanie)

Ján Smrek

Základné životopisné údaje

• Vlastným menom Ján
• 16. december 1898, Zemianske Lieskové – 8. december 1982, Bratislava
• Po smrti svojho otca sa stal chovancom evanjelického sirotinca v
• V mladosti mu zomrela aj matka.
• V rokoch 1913 – 1917 sa vyučil najprv za obchodníckeho pomocníka a neskôr študoval v modranskom učiteľskom ústave a na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave, štúdium však nedokončil, pretože ho naplno zaujala práca novinára.
• Bol priamym účastníkom 1. svetovej vojny a ako vojak rakúsko-uhorskej armády sa dostal na palestínsky front, kde ochorel na maláriu.
• Neskôr pôsobil ako novinár v redakcii Slovenského denníka a Národných novín.
• V Prahe začal vydávať literárny časopis Elán, ktorý vychádzal až do povojnových čias.
• Na začiatku 2. svetovej vojny sa vrátil späť na Slovensko, usadil sa v Bratislave a pokračoval vo vydávaní časopisu Elán.
• Po roku 1948 ako básnik upadol do nemilosti, mal zakázané písať, jeho diela prechádzali cenzúrou, a tak sa viac venoval prekladom.
• Pochovaný je v Martine na Národnom cintoríne.

Jeho básnická tvorba sa vyznačuje jednoduchosťou a melodickosťou a vo svojich dielach vyjadruje najmä lásku k človeku a životný optimizmus. Stredobodom jeho pozornosti bola často žena ako symbol mladosti, krásy a základnej hodnoty života.

Porovnanie tvorby Lukáča a Smreka

Literatúra III., str. 70 – tabuľka – písomne.

Spoločný znak: obaja debutovali v r. 1922.

Ľúbostná poézia J. Smreka

Literatúra III., str. 70: podoby ženy v tvorbe básnika.

• Dievča v rozkvete – Literatúra III., str. 71 – ukážka ľúbostnej poézie
• Mladé dievča kaviarenské – PZ 2, str. 53 – písomne

Práca s textom — Ján Smrek

Dnes milujem svoj Deň.
Noc miloval som včera.
Tak láskal som ju, v rukách sa mi chvela
a sľubovala sen.

Dnes objímam sa s Ránom
a kým mi v oči hľadí,
sa tážem ho, či idú ešte ľady
života oceánom?

Či hodno je už vstávať?
Či čas už vypnúť plachty
kráľovskej mojej striebrobokej jachty
a k Orientu plávať?

Či vôbec duje pasát,
čo zavezie ma k Tróji,
či zdolám mečom, čo mi v ceste stojí,
a môžem triumf hlásať?

Hľa, milujem svoj Deň
a najmä svoje Ráno!
Ono dnes mlčí, zajtra však ma zľúba
a povie svoje: Áno.

Ján Smrek — Dnes milujem svoj deň (zo zbierky Odsúdený k večitej žízni)

Kto sa zrodil,
aby prachom zeme brodil,
nech!
V mojej duši veselosť a smiech!
Krídla mám a kto mi zabráni
nezľaknúť sa výšky poľany,
štítu hory, na nej večný sneh?

Viem ja dobre, že môj jasný zrak
prenikne i hmlou!
Človek som, nie stroskotanec, vrak,
celý svet je mojou nádejou!

Ó, ten svet!
milenka je moja, vonný kvet,
vždy mi prekvapenia prináša,
ducha môjho sebou unáša,
mladosť jeho večná živí ma,
objímať ho môžem očima,
môžem podmaniť ho,
poddať sa mu,
zapáliť ho fakľou svojho plamu,
nájsť v ňom hĺbku,
nájsť i výšavu,
bojovať v ňom
o smrť, o slávu,
byť v ňom géniom, keď osud velí,
byť i červíkom, keď sám to chcem,
môžem oblietnuť ho celý-celý,
môžem ľahnúť v čiernu jeho zem.

V svojom šťastí, opojení
milujem, čo sa mi neprotiví:
mestá, rieky, ženy,
všetky sveta divy,
všetky krásy,
svoje plemeno i cudzie rasy.

Ó, plemeno moje plavovlasé,
nemáš dravčích zubov, pazúrov!
a preds' žilo si i budeš zase
a ja v tebe,
hoci nové vetry zavejú —
lebo máme v sebe žitia silu,
šťastia nádeju.

Ján Smrek — Triumf (zo zbierky Cválajúce dni)

Nech nemám nič, ni zem, ni dom,
ďakujem očiam svojim dvom,
že skrze ne mi väčšie statky náležia.

Dve oči moje – vy ste samá hra.
Stačili ste len jedno pre obra,
pre Kyklopa, čo býval na ostrove,
ale ňa osud vyslal sem,
v kamenné mesto oceľové,
kde nemám kompasu nad oči svoje.
Sedia mi v tvári, holubice moje,
hotové vždycky v neúnavný let.

Môj Bože, čo si stvoril tento svet,
slovíčko lásky prijmi za tú krásu,
ešte väčšie lásky vyznanie
za to, žes' dal nám zrak a poznanie:
tak iste si nás stvoril svojmu ku obrazu.

Konečne vyvrcholil by môj spev,
kebych ja, pozemčan, sa cítil smelý
tú krásu nevysloviteľnú vysloviť.
Cherubov chóry treba, aby peli
o opojnosti očú čistých diev,
o sláve očú milujúcej ženy,
bez nich náš život nemá ceny,
a o svätosti očú matkiných,
ktoré v nás prebývajú a my v nich.

Oj, oči mať, čo mocne vidieť vedia,
a srdce mať, čo navrie ako šiška,
keď sa ho iné oči dotknú:
tak sa dá o živote písať krásna knižka!

Ján Smrek — Oči (zo zbierky Iba oči)

Cválajúce dni

Učebnica Literatúra III., str. 68 – text básne. PZ 2, str. 52 – text básne.

Bujní žrebci, neosedlaní
— nezasiahne ich blesk —
ženú sa vpred,
ženú sa vpred,
kopyty rozbíjajú lebky
a nechávajú za sebou
dokaličené ľudské mŕtvoly.

Stepilí cowboyi
nad konské hrivy sklonení
sedia na pariacich sa chrbtoch
a stískajú ich koleny
kŕčovite.
Hurrá, hurrá!
Z cesty nám!!
  Pádime!
     Nevidíte?

Krasojazdcov sú stá,
divákov milióny.
Tie stá však jazdia ponad dómy,
ponad parížsku Notre Dame
a preskakujú Oceán,
ženú sa krkolomným cvalom,
že nestihne ich ani Parom,
chcú prelietať
zo stálic na stálice,
presedlať na Lucifera šiju,
vôbec: vtopiť sa v dáky fenomén,
možno: vo večnú energiu.

My mladí, jarí šarvanci,
ktorí sme život — svoju milú —
objali prvom pri tanci,
sme celým dúškom živí —
my sme tí jazdci diví!
Sedíme na paripách:
uháňajúcich dňoch,
a pevne držíme sa hrivy —
nič nevadí, že niektorý
pri skoku ponad piliere
oceľového mosta
drží sa už len chvosta.

Nemôžme znať, či nespadneme
a nezlomíme väz —
lež nechceme sa predsa vtopiť
v to driemajúce ľudské plemä,
v zakliaty živý les.

Ján Smrek — Cválajúce dni

Zbierky Hostina a Studňa

• naplnené vážnosťou doby, nepokojom básnika
• vyjadril v nich svoje zásadné odmietnutie vojny a násilia

Bacardi

Básnik v básni hedonisticky vyzdvihuje „univerzalizmus, veliký pocit života" stelesnený v kvapke ušľachtilého alkoholu. Najznámejší verš, ako aj posledná strofa sú však ponurým vyjadrením času, v akom báseň vznikla. „Bacardi, meno tvoje v mysli ostalo mi, hoc dávno z jazyka mi zmizla tvoja chuť…" Smrek už len plače za rozmanitou spoločnosťou bratislavských viech, v ktorých sa stretávali intelektuálni kamaráti rôznych politických presvedčení i kultúrnych a jazykových zázemí. „Krotký cengot čiaš" sa zmenil na „hromobitie kanónov" – prišla vojna.

Bacardi — recituje M. Geisberg

Kedysi dúškom píjali sme vás,
nápoje slávne,
korunované vinetami,
na ktorých všetky reči sveta
svietili ako drahokamy.

Toto bol citový náš zemepis,
cez kvapák vašich zväčšujúce sklá
dívali sme sa ponad oceány
a naša duša, vami vedená,
jak námesačná šírym svetom šla.

Štyridsať druhov rumov ochutnávať,
štyridsať druhov koňakov ovoniavať,
to bola, bože,
to bola sloboda,
toto bol univerzalizmus,
veliký pocit života.

Kto hľadá v alkohole iba mok
na uháňanie smädu,
ten nevie, čo je viesť s duchom krok,
ten nezná úžasnosti rozletov,
len ľudskú prízemnosť a ľudskú biedu.

Čím väčšia múdrosť do človeka vstúpi,
tým väčšmi skláňa sa pred mágiami liehu,
ktoré ho prevážajú s istotou čarokrásnou
tu od sna k snu a tam od brehu k brehu.

Bacardi, meno tvoje v mysli ostalo mi,
hoc dávno z jazyka mi zmizla tvoja chuť,
teba som si bol jak snúbenicu vybral,
keď som si volil medzi milenkami,
a ty si hore srdcom stúpal mi
jak v teplomere rtuť.

A teraz niet ťa už,
si medzi tým,
čo sa mi prepadlo do nenávratna.
Nie moje hrdlo túži za tebou,
Lež duša moja po tebe je hladná.

Ach, moje hrdlo si už dávno zvyklo
na veľkú cnosť, čo skromnosťou sa volá,
lež duša, tá sa nedá oklamať,
tá túži za nápojmi,
čo všetky národy a celú zemeguľu
objímajú jak nekonečné moria.

Človek, keď sa raz dotkne oblakov,
už nemôže sa zmeniť na červa,
čo vrýva sa len do zemského blata.
Štyridsať druhov slávnych koňakov,
ktorých sa ústa moje dotýkali,
to nebola vec moja osobná,
to bola ľudstva perióda zlatá.

To bolo spájanie sa s nesmiernosťou,
až svaly pukali a srdce prasknúť chcelo,
duch objímal sa s božskou velebnosťou,
hoc po stôl padlo telo.

Dívať sa na tie rady štíhlych fliaš,
ktoré si zakladali na starobe,
to bola poézia, to bola krása krás,
to boli dejiny,
kde doba pozdrav posielala dobe.

V tých fľašiach gothajský bol almanach,
lebo i nápoj má svoj pyšný rod,
bacardi, martel, henessy, tri slávne dynastie
a všetko jedna rozprávka,
za ktorou nikdy nechceš položiť
zakľučujúci bod.

Od veľkých chvíľ, keď mužmi sme sa stali,
takéto rozprávky sme prežívali,
jak glóbus brávali sme do rúk buteľky
a objímali v nich svet celý šíry
a úsmev perami nám lomcoval
jak víchor nevysloviteľnej sily.

Ten úsmev, to bol triumf, to bol lesk,
to bolo vedomie, že človek žije.
Hviezd sa dotýkal
a rukou schytával blesk
a zlato vyrábal si z ničoho
jak za čias alchýmie.

Tam stávali tie fľaše zázračné
v čarovných krčmách s klenbami gotickými
a my sme čítali ich ako folianty,
kde každé slovo zvonilo
jak Petrarcove rýmy.

Chodievalo sa dole schodami
a zbožne sedelo sa ako v chráme,
keď z fliaš tých vystúpili ohnivé jazyky
a na hlavy nám sadli
a čaše spievali jak v melodráme.

Zostupoval k nám Napoleon
v tom nápoji čo niesol jeho meno,
my ozaj videli sme jeho tvár
a počuli sme výskot Paríža,
keď z tých istých sudov pil na slávu
cisára šarmantného.

Niet krajšej reči medzinárodnej
nad tú, čo zakliata je v takom vzácnom moku,
všeľudská hymna skladal sa z nej
a grandióznu slzu lásky
vedela vyludzovať v každom oku.

Ani nebude dobre na svete,
kým ruky, ktoré plnia náboje,
nenavrátia sa ku plneniu fliaš.
Prečo má tiecť len krv?
Nech tečú nápoje!
Nech miesto hromobitia kanónov
znie krotký cengot čiaš.

Vzývam ťa, krásne meno bacardi,
privolávam ťa, martel, henessy a rum,
príďte zas zaujať si svoje miesta
pod duše mojej klenbu gotickú,
kde teraz pradú čierne svoje siete
pavúci strašných dúm.

Ján Smrek — Bacardi (zo zbierky Studňa)